Gréckokatolícka farnosť Sečovská Polianka

Modliť sa k Bohu, ktorý „pamätá“

Príbeh svätej Anny, matky proroka Samuela, nám ukazuje, čo sa stane, keď si vylejeme svoju dušu pred Pánom

Craig E. Morrison

Väčšina z nás vie, aké je to zúfalo túžiť po niečom, čo je dobré, no nemôžeme to dosiahnuť: pevné zdravie pre seba alebo svojho milovaného, možno spravodlivosť namiesto neprávosti či víťazstvo nad zlozvykom. Biblická hrdinka Anna sa cítila podobne. A napriek skutočnosti, že žila v starovekom Izraeli, v úplne odlišnom svete ako my, jej bolesť sa preniesla storočiami a oslovila aj naše srdcia: túži byť matkou, no nemôže mať deti.

Keby Anna prestala dúfať či podľahla sebaľútosti, dnes by sme o nej  v Písme nečítali. Keby sa ponorila do viery, ktorá nerastie, lebo nikdy nie je skúšaná, nemohla by nás naučiť nič o modlitbe a viere vo chvíľach osobnej krízy. No po rokoch utrpenia a beznádeje obracia sa Anna k Bohu s pevnou, neochabujúcou vierou, ktorú neskôr Ježiš chválil vždy, keď ju u niekoho našiel. Plná očakávania stála pred Pánom a mohla mu ponúknuť len svoju bolesť. A Boh, ktorý je plný milosrdenstva, ju nesklamal.

Vyvolená?

Meno Anna pripomína hebrejské sloveso „prejaviť priazeň“. Je to krutá irónia? Na začiatku príbehu (1 Sam 1) Anna ani zďaleka nevyzerá ako „vyvolená“, lebo je bezdetná a žije v spoločnosti, kde neplodnosť znamená verejnú hanbu. Hlboko prežíva svoju potupu, čo je umocnené ešte tým, že jej manžel Elkána má druhú manželku, ktorá mu porodila mnoho detí, – a tá jej to neustále pripomína.

Elkána Annu miluje. Nepochybne aj on chce, aby jeho žena mala dieťa. No namiesto výčitiek ju jednoducho uisťuje o svojej láske. „Anna, prečo plačeš? Čo neješ?“ pýta sa jej láskavo. „A prečo máš zronené srdce? Vari som ti ja nie lepší ako desať synov?“(1 Sam 1, 8).

Jeho reakcia na Anninu neplodnosť nie je typická pre muža vtedajšej kultúry. Napríklad keď Sára nemohla mať deti, Abrahám prosil Boha o dediča (Gn 15). Elkána a Anna však mali určite výnimočný vzťah. Je to príbeh lásky. No Anna chce byť matkou a nič ju nedokáže utešiť.

Annina bolesť rastie každým rokom, keď celá rodina putuje do chrámu do Šíla, asi tridsať kilometrov severne od Jeruzalema (v Jeruzaleme vtedy ešte nebol chrám). Počas slávnosti každý hoduje na čiastkach obetovaných zvierat, ktoré každý manžel podáva manželkám podľa počtu detí.

Fenena, Elkánova druhá žena, dostáva vďaka početnému potomstvu mnoho čiastok a využíva príležitosť zosmiešniť svoju sokyňu. Anna by asi nemala dostať nič, no Elkána jej dáva jednu čiastku, „lebo ju miluje“ (porov. 1 Sam 1, 5). Ona však nedokáže zjesť ani kúsok. Len plače.

Po rokoch ponižovania Anna odchádza z jednej takejto slávnosti a sama kráča do Pánovho chrámu. Je rozhodnutá predložiť svoje trápenie Pánovi, v ktorom nachádza útočisko. Žiaľ ju premáha. Môžeme si predstaviť, ako jej po lícach stekajú roky potláčané slzy, keď sa začína modliť.

Annina modlitba

Anna neprináša ako obetu nejaké zviera či pokrm. Jediné, čo Bohu môže ponúknuť, je bolesť. „Pane zástupov, ak láskavo zhliadneš na biedu svojej služobníčky,“ začína sa modliť (1 Sam 1, 11). Toto sú slová, ktoré sme mnohí vyslovili v nejakom okamihu svojho života. Vedomí si svojej bezmocnosti prosíme Boha, aby zhliadol na naše trápenie: „Kde si, ó, Pane, v mojom utrpení?“

Podobne ako žalmista aj Anna predkladá svoje trápenie Bohu a chce, aby ju vypočul a niečo urobil:

 „Pane, vyslyš moju modlitbu, nakloň sluch k môjmu volaniu“ (Ž 39, 13). Jej odhodlanie a viera pripomínajú Sýrofeničanku, ktorá o niekoľko storočí neskôr bude prosiť Ježiša, aby uzdravil jej dcéru, a odvráti jeho prvú reakciu takto: „Pane, aj šteňatá jedia pod stolom odrobinky po deťoch“ (Mk 7, 28). Anna dokonca sľubuje, že ak počne syna, od narodenia ho zasvätí Pánovi.

Tieto intenzívne chvíle modlitby prerušuje príchod kňaza Heliho, ktorý nepočuje Annine slová, no zazrie jej chvejúce sa pery a myslí si, že je opitá. „Dokedy budeš opitá? Vytriezvi už!“ oslovuje ju. Zmätene, no odvážne Anna odvetí, že sa modlí, lebo „je veľmi nešťastná“ a nie je „Beliálova dcéra“.

Hovorí Helimu: „Dušu som si vyliala pre Pánom“ (1 Sam 1, 16).

„Vyliata duša“ je dramatický, evokujúci obraz. Všade inde v Starom zákone vyjadruje prázdnotu a bezútešnosť. Keď sa Jób, muž, ktorý veľa vytrpel a mnoho stratil, modlí k Bohu, prirovnáva svoj hnev k „rozliatej duši“ (Jób 30, 16). V Nárekoch 2, 11 – 12 umierajúce deti v Jeruzaleme, obete babylonských nájazdov v roku 586 pred Kristom, „ako prebodnuté mreli na uliciach mesta, keď dušu vydýchli“. Táto bezdetná žena sa tiež cíti, akoby umierala.

Vo svojej modlitbe sa Anna pripája ku všetkým ľuďom, ktorí v priebehu stáročí prichádzali pred Boha s „vyliatou dušou“. Je matkou modliacou sa za dcéru či syna, ktorí odišli ďaleko od Boha. Je manželom, ktorého vystrašili neurčité odpovede lekárov o jeho chorej manželke. Je osamoteným, žialiacim, sužovaným človekom – každým trpiacim, ktorý si uvedomuje, že je na konci svojich možností, a vie, že pomoc nájde len u Boha.

Boh „pamätá“

Heli zmení svoj postoj, keď počuje Anninu odpoveď, a modlí sa so ženou, ktorú pred chvíľou obvinil. Bez toho, aby vedel, za čo sa Anna modlí, Heli predvída význam mena syna, ktorého Anna počne: „Boh Izraela nech ti dá, o čo si ho prosila“ (1 Sam 1, 17).

Anna sa vracia, aby sa zúčastnila na obetnej hostine, s vedomím, že Boh počul jej modlitbu. A čoskoro po návrate domov počne dieťa.

Autor hovorí, že Pán „si spomenul“ na Annu. V Písme nenájdeme žiadne nepodstatné slová, no tento výraz je obzvlášť významný. Vždy, keď si Pán na niekoho „spomenie“, mení sa smer dejín ľudstva. Keď si Boh spomenie na Noema, trestajúce vody potopy začnú ustupovať (Gn 8, 1). Keď si spomenie na Ráchel, porodí syna Jozefa (Gn 30, 22). A keď si Boh spomenie na zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakubom, Mojžiša ohromí horiaci ker (Ex 2, 24; 3, 2).

A tak správa, že Boh si spomenul na Annu, priam svieti v texte. Nie že by na ňu Boh niekedy zabudol tak, ako zabúdame my ľudia. No jej modlitba ho viedla k tomu, že zasiahol. Nezmení sa len jej život, ale dejiny celého Izraela. Prvým dôkazom toho je syn, ktorého Anna porodí. Dá mu meno Samuel, ktorého význam pripomína, že „ho vyprosila od Pána“ (1 Sam 1, 20). Navždy bude Anne pripomínať, ako Boh vypočul jej srdcervúce volanie o pomoc.

„Moje srdce sa raduje!“

Anna sa vracia do Šíla až vtedy, keď Samuela oddojčí a je schopný zostať s Helim v chráme. Teraz by sme čakali slzy – matka sa lúči s jediným synom, ktorého uvidí len raz do roka. No ona namiesto toho spieva o viere v Boha (1 Sam 2, 1 – 10. 19).

Starovekými obrazmi, ktoré našim ušiam môžu znieť trochu čudne, Anna prerozpráva svoj príbeh v Božom pláne pre dejiny ľudstva. Modlila sa za syna a prosila Boha, aby zhliadol na jej potupu. Teraz sa jej srdce teší v Bohu, ktorý, ako zakúsila, nie je ľahostajný k prosbám úbohých. Kým sa mocní trasú, ju, kedysi slabú, posilnil Boh, ktorý dokáže zmeniť osud: „Neplodná rodí mnoho ráz“ – a vskutku po Samuelovi Anna porodí ďalšie deti (1 Sam 2, 5. 21). Veď nakoniec táto „vyvolená“ sa raduje zo šťastia, ktorého predzvesťou je jej meno.

Vo svojom chválospeve sa Anna hlási o svoje miesto v dejinách spásy. No jej viera v Boha bude mať dôsledky, ktoré si ani nevie predstaviť. To jej syn pomaže prvého kráľa Izraela, Saula, ako aj najväčšieho kráľa Izraela, Dávida. A práve Dávid vybuduje Jeruzalem, navrhne postaviť chrám a založí „dom“, v ktorom sa narodí Ježiš, Spasiteľ sveta.

Na kríži

V liste priateľovi sa americká spisovateľka Flannery O´Connorová zamýšľa nad svojou katolíckou vierou: „Ľudia si neuvedomujú, aká je cena náboženstva. Myslia si, že viera je veľká teplá prikrývka, aj keď je to samozrejme kríž.“

Keď sa vo svetle Krista pozrieme na Annin príbeh, povzbudzuje nás to, aby sme prinášali svoj hnev a trápenie pred kríž, kde sa viera stretáva s tajomstvom utrpenia. Táto hrdinka starovekého Izraela je predobrazom nás všetkých, ktorí stojíme s vierou pred krížom – zmätení a utrápení, no zároveň plní istoty, že Boh vidí a počuje, a príde nám na pomoc. Tam si uvedomíme, že Boh si aj na nás „spomenul“ a sme jeho „vyvolení“.