Bl. Matt Talbot
V roku 1975 bol vyhlásený za blahoslaveného Matúš Talbot. Narodil sa v Dubline, v početnej rodine. Jeho rodičia mali dvanásť detí. Keď Matúš chodil do školy, usilovne sa učil náboženstvo a horlivo sa pripravoval na prvé sväté prijímanie. Lenže v dvanástom roku musel opustiť školu, aby mohol nastúpiť do práce, pretože rodičia chceli, aby im pomáhal pri zaopatrení mladších členov rodiny. Otec mu našiel miesto v továrenskej krčme. Tam sa Matúš v útlej mladosti naučil piť. Otec ho často bíjal, keď ho videl opitého, až napokon mu našiel nové pracovisko na colnici. No napriek tomu chlapec sa stal chronickým alkoholikom, ktorému už nebolo možné odtrhnúť pohár od úst. Zárobok prepíjal, by pil aj na dlh. Niekedy dal do zálohy topánky aj košeľu, aby mal za čo piť. Ba ukradol aj husle žobrákovi a kúpil si za ne pálenku. Bol otrokom alkoholu. Nezaujímalo ho nič iné na svete: ani pobožnosti ani procesie ani svätá omša, ba ani športy ani karty ani tance, žil jedine pre alkohol.
Ale čo sa stalo. Keď jeho notorický alkoholizmus trval už šestnásť rokov, raz ako dvadsaťosemročný v sobotu prišiel pred krčmu, lebo veľmi túžil piť, ale nemal vo vrecku ani halier, pretože celý týždeň bol bez roboty. Stál tam a čakal, čakal, že ho niekto zo známych pozve. Oslovoval priateľov, ktorí tam šli, no nik sa pri ňom ani len nezastavil, ba niektorí si z neho utiahli. Cítil sa ako odkopnutý pes a zronený odišiel od krčmy a pritackal sa k mostu nad riekou. Oprel sa o zábradlie, triasol sa na celom tele, hľadel do mútnej vody a podľa vlastného priznania takto premýšľal:
„Vidím, že nemám nijakú cenu v očiach ľudí. Nikto si ma nevšimol. Nikomu na mne nezáleží. Nikomu sa nepáčim. Všetkým ľuďom som odporný. A zaiste aj Bohu, lebo nežijem podľa jeho vôle. Čo mi teda ostáva? Skončiť život v tejto mútnej vode?“
A bolo ticho. Len voda šumela. A v tej chvíli s Božou pomocou pocítil zrazu strašný odpor k svojmu korheľskému životu. V srdci sa mu zrodila spásonosná myšlienka: „Začnem plniť Božiu vôľu, nech to bude akokoľvek ťažké, namáhavé, vyčerpávajúce. Pane Ježišu, prosím ťa, buď mojou silou!“ A odtrhol sa od zábradlia mosta, vyhľadal pátra Keantea a do jeho rúk zložil sľub, že celé tri mesiace sa alkoholu nedotkne, a prosil kňaza, ako aj svoju matku, aby mu pomáhali modlitbami.
Tento sľub po šestnástich rokoch notorického pijanstva bol pre neho veľmi ťažký. Telo si žiadalo alkohol. Často ho zachvátila neskrotná túžba po pití. Úžasne trpel. Cítil sa ako v mučiarni. Skrúcal sa ako v agónií. Ale v Pánu Ježišovi nachádzal posilu. Keď v bolestiach kľačal pred krížom, zdalo sa mu, že Ježiš mu hovorí: „Synu, aj ja mám smäd, vydrž ten trýznivý smäd!“ A tak sa mu podarilo s Ježišovou pomocou sľub zachovať. Ba čo viac, keďže mučiareň prvých troch mesiacov sa postupne miernila a namiesto telesného utrpenia začal v sebe cítiť radosť, nesmiernu radosť, že sa stáva novým človekom, predĺžil si svoj sľub na šesť mesiacov, potom na jeden rok a napokon na doživotie, a tak ako predtým šestnásť rokov hľadal šťastie v alkohole, tak potom štyridsať rokov nachádzal šťastie v každodennej omši, vo svätom prijímaní, v modlitbe a v bezúhonnom živote naplnenom svedomitou prácou stavebného robotníka, takže si často nahlas opakoval: „Teraz som šťastný, teraz a nie vtedy!“
A keď si Svätý Otec Pavol VI. prečítal podrobnú správu o jeho živote, zvolal: „Čítal som životopis obdivuhodného hrdinu Matúša Talbota. Bol som hlboko dojatý. Je čas, aby bol postavený na oltár ako vzor vytrvalého sebaovládania.“ A tak sa aj stalo.
