Choď na obsah Choď na menu

Nedele po Pasche

20. 5. 2019

Prvá nedeľa po Päťdesiatnici – Všetkých svätých

 

 

V tento deň, nedeľu po Päťdesiatnici, ktorá je všade po celej zemi, v Ázii, Lýbii aj Európe, na severe aj juhu, oslavujeme sviatok všetkých svätých, ktorý po Zostúpení Svätého Ducha nariadili konať božskí Otcovia, akoby ukazujúc nejaký obraz, že príchod Svätého Ducha síce apoštolov učinil, posvätil a umúdril pre naše pomiešanie, na naplnenie kedysi odpadnutého anjelského radu, ktorý znova ustanovil a priviedol ku Kristovi. Niektorých cez mučenie a krv, iných cez dobrý život a pobyt (tu na zemi), ktorí znova nadobudli prvotnú bytnosť. Keď zostúpil Svätý Duch v podobe ohňa, vystúpil k horným častiam zeme, zjednotil ich s dolnými, prijal našu prirodzenosť, zbožštil ju Božím slovom, vystúpil s ňou na nebesia a zasadol po pravici Boha. Aj teraz vedie všetkých, ktorí chcú, ako prísľub Boha Slova, ktorý ukazuje dielo zmierenia a istý zámerný koniec, ktorý k nám telesne prišiel a mohli sme ho vidieť, aby dávne odvrhnutie priviedol k jednote a priateľstvu s Bohom a neznajúcu ľudskú podstatu akoby k prvotine vždy existujúceho Boha, ktorá rôzne zakúša dobrá. To je prvý dôvod, prečo slávime tento sviatok.

Po druhé preto, lebo mnohí sa páčili Bohu, kvôli čnostiam a neboli spomínaní ľuďmi alebo preto, že aj keď u ľudí nenašli slávu, majú veľkú slávu u Boha. Alebo aj preto, lebo mnohí po krste žili v Indii, Egypte, Arábii, Mezopotámii, Frýgii a na mori. Taktiež aj na západe, až po samotné britské ostrovy a jednoducho povedané, na východe i západe. Bolo vhodné vzdávať česť tomuto nespočetnému množstvu, ako aj prijala cirkev zvyk,  pretože od nich všetkých prijíma pomoc, každý, kto sa na zemi páči Bohu. Inak povedané: do budúcnosti uzákonili božskí Otcovia sláviť, prijať a ctiť si sviatok všetkých svätých, pretože vo všetkých, ktorí boli a budú, zjavených aj nezjavených, sa usídlil Svätý Duch a posvätil ich. 

Po tretie, patrí sa, aby sa, pre svätých oslavovaných osobitne každý deň, zjavne zobral jeden deň, lebo sa usilovali o jedného Krista, a všetci smerovali k čnosti. A tak ako všetci boli ovenčení dôstojnosťou ako služobníci jediného Boha, cirkev ich zostavila, aby naplnila nebo a nás povzbudila, aby sme mali dostatok síl v našom každodennom a mnohotvárnom rovnakom zápase, v ktorom sa snažíme zo všetkých síl. 

Preto aj, od vekov všetkým svätým, premúdry a vždy spomínaný cisár Lev vybudoval preveľký a prekrásny chrám, ktorý je v Konštantínopole blízko chrámu svätých apoštolov. V skutočnosti ale preto, ako hovoria, aby vyhovel svojej manželke Teofane a nakoniec aj Bohu. A čo preslávne počas nepokojov v kráľovstve urobil; a pretože pripojil svoju vôľu k cirkvi, nenašiel ju (Teodoru) pokorenú svojej vôli, ani chcejúcu jeho múdrosť, ale vraviacu: ako krásna nie je ona, pretože sa pominie s cisárskou túžbou a pokrmom, a náhle pocítila takú túžbu aby jej bol postavený taký veľkolepý chrám aký ešte nebol postavený a osobitne preto aby sa zapáčil Bohu. Vtedy premúdry cisár, spoločnou vôľou celej cirkvi, veľký chrám, ktorý postavil, zasvätil všetkým svätým celej zeme, hovoriac: Ak je Teofana svätá, nech ma účasť  so všetkými svätými. A preto si myslím, že odvtedy sa prijalo sláviť tento sviatok, ako tomu bolo aj predtým a aj bude. Preto je postavený ako posledný zo všetkých sviatkov, pretože všetky sviatky zahŕňa akoby ich obkolesoval. Preto cirkevný predpis a dobročinnosť, ktorá sa pred vekmi začala, a pomaly prichádza k dobrému ustanoveniu, ako bolo určené. V dňoch tohto cisára sa zavŕšila a ukázala sa aj viditeľne. Trioď v skutočnosti v skratke hovorí a s veľkou horlivosťou ukazuje, čo Boh urobil kvôli nám vo svojich nevypovedateľných činoch a slovách. Diablov pád z neba, prvé rozprávanie o Adamovom vyhnaní a prestúpení, všetko poslanie Boha Slova, čo pre nás vykonal a ako sme na nebesia boli znova vyzdvihnutí, a naplnili sme padnutý obraz, ktorý je poznateľný všetkými svätými.

Vedz že, všetko toto, čo milosťou posvätil Svätý Duch, teraz oslavujeme, ako hovoria vyššie a osvietené hlavy, ktoré ukazujú na deväť  stavov: praotcovia a patriarchovia, proroci a svätí apoštoli, mučeníci a vyznávači, hieromučeníci a prepodobnomučeníci, prepodobní a spravodliví a oslavujúce všetky sväté ženy a všetkých iných bezmenných svätých, s ktorými chceme byť a budeme. Pred všetkými, vo všetkých a so všetkými, svätú svätých, presvätú a s ostatnými anjelskými činmi neporovnateľnú, našu Pani a Vládkyňu, Bohorodičku, Máriu, vždy Pannu, na ktorej príhovor Kriste Bože a všetkých tvojich svätých, zmiluj sa nad nami a spas nás ako jediný Milostivý a človeka milujúci. Amen. 

 

 

 

Pondelok Svätého Ducha. Najsvätejšia Trojica.

 

 

 

V tento deň, pondelok Päťdesiatnice, oslavujeme toho presvätého, životodarného a presilného Ducha, jedného z Božej Trojice, ktorý je rovný v sláve, podstate a úcte Otcovi a Synovi. Skutočne v deň Päťdesiatnice zostúpil na zhromaždených svätých apoštolov v podobe ohnivých jazykov a zosadol na každého jedného v hornej sieni, kde prebývali. Kvôli úcte k presvätému Duchu sa rozhodli svätí Otcovia sláviť aj tento sviatok Päťdesiatnice. Spasiteľ ešte pred svojimi strasťami prisľúbil utešiteľa, hovoriac: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Utešiteľ k vám nepríde.“ A znova: „A keď príde on, uvedie vás do plnej pravdy.“ (Jn, zač. 53) A znova: A ja poprosím Otca a on vám dá iného Utešiteľa, Ducha pravdy, ktorý vychádza od Otca.“ A po utrpení, keď vystupoval do neba, povedal: „Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!” Poslal ho, keď sa naplnili dni Päťdesiatnice, keď boli všetci vedno na tom istom mieste, o deviatej hodine v hornej sieni, zaznel hukot z neba, a v podobe ohnivých jazykov sa zjavil Svätý Duch nad každým jedným a naplnil ich, nielen dvanástich, ale aj sedemdesiatich. A každý jeden z apoštolov hovoril rozličným jazykom rôznych národov. Apoštoli nehovorili svojim vlastným jazykom, no iným, ale jazyk každého národa apoštoli počuli a hovorili ním, preto si zhromaždení mysleli, že sú opití. Nevedeli, že apoštoli hovoria osobitne svojím jazykom, preto ich považovali za opitých. Iní sa divili a hovorili: „Čo to má znamenať?“ Kvôli sviatku tu boli zhromaždení zo všetkých strán zeme: Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Ázie a Egypta. Keď sa po nanebovstúpení minulo desať dní, prišiel Svätý Duch, nie aby vzniesol Krista, ale aby učeníkov, ktorí ho očakávali,  urobil horlivejšími. Niektorí hovoria, že počas každého jedného dňa, prichádzal každý jeden z anjelských rádov, aby sa poklonil oživenému telu. Deväť dní sa naplnilo a na desiaty deň prišiel Utešiteľ, ktorý zmieril Syna. Po päťdesiatich dňoch po Pasche  ako spomienku na Starý zákon, v ktorom Izrael prešiel Červené more po päťdesiatich dňoch putovania po púšti a prijal Dekalóg. Všimni si aj podobnosti: tam vrch, tu horná sieň, tam oheň, tu ohnivé jazyky, namiesto hromov a mraku, tu mimoriadne silné vanutie. V podobe jazykov zostúpil Svätý Duch, aby zjavil svoju príslušnosť k živému Slovu a aby apoštolov naučil a priviedol k národom. V ohnivých preto, lebo Boh je stravujúci oheň a pre očistenie, rozdelených kvôli darovaniu. A ako sa predtým všetci tí, ktorí vedeli jeden jazyk, sa rozdelili na mnohé a pomiešali, tak aj teraz sa tí, ktorí vedeli jeden jazyk (apoštoli), rozdelili na mnohé, aby sa rozosiali po všetky končiny zeme. Keď bol sviatok, kvôli mnohým zhromaždeným sa vec všade rozšírila a tak tí, ktorí prišli ešte na Paschu sa čudovali. Počas Päťdesiatnice preto, lebo počas nej bol daný zákon a po ňom sa vyliala milosť Ducha, podobne ako Kristus počas zákonnej Paschy, zavŕšil svoju skutočnú Paschu. Svätý Duch nezostúpil na ústa apoštolov, ale na hlavy, ako symbol vlády a ostatného tela, a do samotného rozumu, od ktorého pochádza aj reč. Duch spustil ako nejaký obraz ohlasovanie národom, lebo apoštoli boli ustanovení za učiteľov celej zeme, pretože ustanovenie skrze rukopoloženie už existovalo. Hlas a oheň boli už na Sinaji, preto sa teraz zjavil Duch a tak ako vtedy tak aj teraz bol daný zákon ale  rozličný. Mnohí sa smiali vanutiu, pretože si mysleli, že je koniec, ktorý Kristus predpovedal Židom o ich zničení, keď v horlivosti povedal, že nik, kto je telesný, nezmýšľa duchovne. Apoštolov odsudzovali za to, že sú opití, ale Peter vstal a uprostred národa prehovoril, potupiac ich tvrdenie a nebojac sa pravdy, že sa teraz naplnilo Joelovo proroctvo a obrátil ich tritisíc. Svätý Duch sa nazýva Utešiteľom, lebo nás utešuje a môže nás upokojiť, lebo sme ho prijali namiesto Krista, a tým ho máme ako Krista, pretože sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi k Bohu a stojí ako náš milovník podobne ako Kristus, pretože je Utešiteľom. Preto sa Svätý Duch nazýva aj druhý zástanca. Apoštol totiž  hovorí: „Máme u Boha zástancu Ježiša. Iní hovoria, kvôli jednej podstate, že ak hovoríme iného, myslíme tým iného spolupodstatného a zhodného v podstate. A ešte poznáme aj iné podstaty.

Tento Svätý Duch je jeden s Otcom a Synom, spolu s nimi všetko tvorí a tiež má sám v sebe vzkriesenie. A keď chce, tvorí, posväcuje, rozdeľuje, tvorí nové, posiela, robí múdrym, maže prorokov; jednoducho povedané, vo všetkom je svojvoľný, presilný, dobrý, skutočný a vládnuci. Tým aj všetka múdrosť, život, pohyb, všetko spoločenstvo svätosti a každý život. Jednoducho, má všetko, čo aj Otec a Syn, okrem rodenia, lebo vychádza od jediného Otca. Svätý Duch sa vylieva na každé telo, napĺňa svet každým darom a tým všetky národy vedie k videniu Boha a každá choroba a jazva je odohnaná. Trikrát bol Kristom darovaný Svätý Duch učeníkom. Pred utrpením ho nezjavil viditeľne, Po vzkriesení zjavne dýchnutím a teraz ho podstatne poslal, lepšie povedané, sám zvrchovane zostúpil, posvätil ich a osvietil a tým sa znova priviedli všetky konce zeme [k posväteniu] prijatím Svätého Ducha.

Na príhovor svätých apoštolov, Kriste, Bože náš, zmiluj sa nad nami. 

Synaxár

 

Svätá Päťdesiatnica

 

 

 

V tento deň, na ôsmu nedeľu po Pasche, oslavujeme svätú Päťdesiatnicu, ktorú sme prijali z hebrejských kníh. Pretože tak ako oni svoju Päťdesiatnicu slávia kvôli číslu sedem a tak po uplynutí päťdesiat dní po Pasche prijali Zákon, tak aj my, sláviac po Pasche päťdesiat dní prijímame presvätého Ducha, ktorý je zákonodarcom a sprievodcom vo všetkej pravde. On ukazuje, čo je dobré pred Bohom. Nech je teda známe, že Hebreji mali tri sviatky: Paschu, Päťdesiatnicu a Skynopígiu, čiže Sviatok stánkov. Paschu konali ako spomienku na prechod cez Červené more, Pascha sa totiž prekladá ako prechod. Ak osvetľujeme teda tento sviatok, oslavujeme náš prechod a návrat z temného hriechu znova do raja. Päťdesiatnicu oslavovali, aby si pripomenuli svoje utrpenie v púšti a ako boli cez mnohé utrpenia dovedení do zasľúbenej zeme. Vtedy sa tiež nasýtili plodmi pšenice a vína. Pre nás tento sviatok znamená naše trápenie v nevere i vstup do Cirkvi, veď vtedy sa aj my sýtime telom a krvou (nášho) Vládcu. Niektorí tvrdia, že práve z tohto dôvodu slávia Päťdesiatnicu. Iní, ako vravia, z úcty päťdesiatich dní, počas ktorých sa postil Mojžiš a tak prijal Bohom napísaný Zákon. Taktiež spomínajú aj na obetné teľa, a na iné udalosti, ktoré sa stali, keď Mojžiš vystupoval a zostupoval z hory. Druhí sú tej mienky, že Hebreji pod Päťdesiatnicou myslia sviatok, ktorý je, ako sa vraví, kvôli úcte k číslu sedem: keď ho totiž znásobíme a pripočítame navyše jeden deň, dostaneme číslo päťdesiat. Úcta k číslu sedem u Hebrejov nie je len v otázke dní, ale zasahuje aj roky. Keď sa totiž spoja vytvárajú Jobileon, čo znamená Odpustenie. Každých sedem rokov sa totiž deje to, že nechávajú zem nezasiatu, (všetkému) živému tak darúvajú (v istom zmysle) oddych a kúpených otrokov prepúšťajú. A tretí sviatok je Skynopígia, teda pripomienka na stánky, ktorý sa svätí po zozbieraní úrody, čo je po piatich mesiacoch od sviatku Paschy. Koná sa ako pamiatka dňa, keď Mojžiš kedysi urobil stánok na hore Sinaj, ktorý mu bol zjavený v oblaku, vytvorený prvým rezbárom Beselielom. Aj oni robili stánky a svätili tak sviatok, bývali na poliach a ďakovali Bohu, zbierajúc plody svojich námah. Jeden názor hovorí, že aj Dávid písal žalmy počas tohto sviatku, totiž tie, ktoré majú v nadpise slovo „Lis“. Toto je obraz nášho vzkriesenia z mŕtvych, keď sa rozložia naše telesné stánky a znova sa utvoria, prijmeme potom plody svojich námah a budeme sviatkovať vo večných sieňach. Je potrebné vedieť, že v tento deň Päťdesiatnice zostúpil Svätý Duch na učeníkov. A tak sa svätí otcovia rozhodli rozdeliť sviatky kvôli veľkosti presvätého a životodarného Ducha, je totiž jedným zo svätej Trojice, počiatku života. Hľa, aj my hneď zrána hovoríme, ako prišiel Svätý Duch. 

Na príhovor svätých apoštolov, Kriste, zmiluj sa nad nami. Amen.

 

Siedma nedeľa po Pasche – otcov prvého nicejského snemu

 

V tento deň, siedmu nedeľu po Pasche, oslavujeme tristoosemnástich bohonosných Otcov prvého nicejského snemu kvôli tomuto:

Po tom, čo si náš Pán Ježiš Kristus obliekol telo, a prijal náš vzhľad a všetko vykonal (pre našu spásu), a vystúpil k Otcovmu prestolu, chceli svätí dokázať, že bol skutočne Božím synom i človekom a ako zvrchovaný človek sa vzniesol k Bohu a sedí na výsostiach po pravici Božej velebnosti. Takto ho vyhlasoval snem týchto svätých Otcov a vyznával ako spolupodstatného a rovnako uctievaného ako Otec. Po slávnom nanebovstúpení, ustanovili nasledujúci sviatok, ako zhromaždenie toľkých Otcov, ktorí slovom vopred hlásali, že v tele sa vzniesol skutočný Boh a tiež skutočný človek.

Tento snem sa konal za cisára Konštantína Veľkého, v dvadsiatom roku jeho vlády, keď prestalo prenasledovanie. On najprv vládol v Ríme, potom ale v slávnom Konštantínopole, pomenovanom podľa neho, ktorý založil. (Snem sa konal) v 5 838-om roku od stvorenia sveta, a odsúdil Ária. Tento Árius sa narodil v Lýbii, prišiel do Alexandrie a keď bol vysvätený za diakona hieromučeníkom Petrom Alexandrijským začal haniť Božieho Syna, o ktorom hovoril, že nebol od vekov, ale pred vekmi získal Božskú dôstojnosť a nazýval ho Božie Slovo a Múdrosť. Podobal sa zlomyseľnému Sabéliovi, ktorý hlásal jednopodstatné a jednoosobné božstvo. Oba prebývali v Otcovi, aj v Synovi aj vo Svätom Duchu. Takto sa rúhajúceho Ária, veľký Peter vylúčil z kňazstva, lebo videl Krista ako dieťa na svätom oltári v roztrhanom rúchu, ktorý mu povedal, že to Árius ho roztrhal. Achillas, ktorý prijal miesto patriarchu v Alexandrii po Petrovi po sľuboch znova prijal Ária, vysvätil ho za kňaza a postavil za učiteľa v Alexandrii. Keď Achillas skončil, stal sa patriarchom Alexander, ktorý našiel Ária ešte viac a horšie sa rúhajúceho. Vylúčil ho z cirkvi a jeho stúpencov zničil, ako hovorí Teodoret, lebo hlásal, že Kristus zmenil prirodzenosť a prijal od Boha telo bez duše a rozumu, čo je neprijateľné. Árius získal mnohých prívržencov, medzi nimi aj Euzébia Nikomedíjskeho, Paulína Tyrského, Euzébia Cézarejského a iných a napadli Alexandra.

Alexander po celom svete rozposlal potupy a ničenia oného (Ária) a mnohých vyzval k pomste. Cirkev bola zmetená a mnohým, ktorí chceli prijať kresťanstvo, bolo bránené hádkami v učení. Veľký Konštantín po celom svete (poslal) ľudské povozy a nosičov, aby zhromaždili Otcov do Nicei a potom tam sám prišiel. A všetkým zhromaždeným predsedal a sám si sadol nie na cisárskom tróne ale na obyčajnom stolci. A keď hovorili o Áriovi, všetci, medzi nimi aj on sám, sa zhodli na anatéme, t. j. kliatbe. Božie slovo od svätých Otcov vyznávalo Syna ako spolupodstatného, rovnako uctievaného a bezpočiatočného s Otcom.  Zostavili svätý symbol viery, ktorý zakončili slovami: (veríme) i v Ducha Svätého, ktorý potom doplnil druhý snem. Taktiež tento prvý snem ustanovil, kedy a ako sláviť sviatok Paschy, aby sa neslávil so Židmi, ako sa stalo predtým. Pojednával tiež o dvadsiatich cirkevných pravidlách. Veľký a apoštolom rovný Konštantín, ako posledný schválil a červenými písmenami potvrdil svätý symbol viery.  Bol tam prítomných 232 svätých Otcov, kňazov aj diakonov a k tomu 86 mníchov, všetkých spolu 318.

Významnejší sú títo: Silvester, rímsky pápež, Métrofanés, konštantínopolský patriarcha, ktorý tu bol prítomný prostredníctvom svojich miestodržiteľov, Alexander Alexandrijský s Atanázom Veľkým, ktorý bol vtedy archidiakonom, Eustatios Antiochijský a Makarios Jeruzalemský. Hosios, biskup v Cordobe, vyznávač Pafnutios, Mikuláš, arcibiskup v Myre, a Spiridon Trimitunský.  Počas snemu odišli k Bohu dvaja otcovia, veľký Konštantín ich vložil do truhla a zapečatil a keď ich našli, boli popísaní nevysloviteľnými božími slovami. Keď sa snem končil a Konštantínopol bol dokončený, pozval veľký Konštantín všetkých týchto svätých mužov, obišli celé mesto, modlili sa, ustanovili ho za cisárske mesto a kázali cisárovi zveriť ho matke Slova. A tak každý odišiel domov.

Ešte ani veľký Konštantín neodišiel k Bohu, so svojim synom Konštanciom zachovávali predpisy a k cisárovi prichádza Árius hovoriac: „Všetko zanechávam a chcem sa zjednotiť s božou Cirkvou.“ Napísal svoje rúhania a zavesil ich na veraje akoby sa podriaďovali katedrále, a tou rukou ktorou to pribíjal sa teraz podroboval a cisár rozkázal konštantínopolskému patriarchovi prijať Ária do cirkvi. Vtedy bol po Metrofánovi patriarchom Alexander, ktorý videl Áriovu zlomyseľnosť, neveril a modlil sa k Bohu, aby mu zjavil či je jeho vôľou, aby bol Árius prijatý. Keď prišiel čas, aby slúžil, vtedy bol počas modlitby horlivejší. Árius vošiel do chrámu, a niekde v blízkosti tržného stĺpu sa mu roztrhlo brucho, a tak napodobnil Judášov osud a pretože roztrhol rovnosť bytnosti Božieho Syna a Otca, sám sa roztrhol  a bol nájdený mŕtvy. Tak sa cirkev zbavila onej ničivej náuky.

Na príhovor svätých tristoosemnástich bohonosných Otcov, Kriste, Bože náš, zmiluj sa nad nami. Amen

 

Nanebovstúpenie nášho Pána Ježiša Krista

 

 

 

V tento deň, štvrtok šiesteho týždňa po Pasche, oslavujeme Nanebovstúpenie nášho Pána, boha a Spasiteľa Ježiša Krista. Pred pretrpením strastí prisľúbil učeníkom zoslanie Svätého Ducha, hovoriac: Ja odchádzam, lebo ak neodídem, Utešiteľ k vám nepríde. A znova: Keď príde on, uvedie vás do plnej pravdy. Po svojom zmŕtvychvstaní sa im počas štyridsiatich dní zjavoval, nie spolu, ale osobnou prítomnosťou, jedol s nimi a pil, zvestoval a objasňoval im vzkriesenie. A keď im prisľúbil Božie kráľovstvo, a prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie: „O ktorom ste počuli odo mňa, že Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Svätým Duchom.“ Ako hovorí svätý Epifán Cyperský, Ján pokrstil Bohorodičku, potom Petra a ostatných apoštolov. Prikázal im, aby ostali v Jeruzaleme, aby najprv tam ohlasovali evanjelium a neodchádzali do cudzích miest, pretože tu budú vyzbrojení mocou Ducha a ako nejakí vojaci odtiaľ odídu do boja proti Kristovým nepriateľom.

Keď potom nastal čas nanebovstúpenia, vyviedol ich na Olivový vrch, nazývaný tak mnohými kvôli nasadeným olivovníkom, a rozprával sa s nimi. Hovoril im o svojom nepochopiteľnom kráľovstve v budúcom veku. Po tom čo ho prosili, že by ho chceli vidieť, pristúpili k jeho matke a zhromaždeným anjeli, aby ukázali na nanebovstúpenie.

Keď anjeli videli medzi sebou toho, ktorý sa vzniesol na oblakoch, otvorili nebeské brány jeden druhého sa pýtali, prečo ten, ktorý prišiel, má telo červené od krvi. Vystúpil a zasadol si po pravici Boha, oživil telo a dodal (ľuďom) odvahu, zbožštil to, čím sme my boli zmierení a zrušil dávny rozsudok smrti.

Apoštolom, ktorí to videli, anjeli povedali:  „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Ten, ktorého ste videli v tele, Boha Ježiša, on sa znova zjaví v tele, ale nie ako prvýkrát, v úbohosti a skryto, ale s veľkou slávou, s akou ho vidíte sprevádzať od anjelov. Vtedy sa apoštoli vrátili do Jeruzalema z vrchu, ktorá sa volá Olivový a je blízko Jeruzalema, vzdialený 2400 stôp, čo je presne toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu. Toľko stôp prejsť v sobotu bolo ustanovené Mojžišom, pretože  aj Stánok stretávania bol toľko vzdialený od izraelského táboriska. Bolo možné v sobotu prejsť toľko a pokloniť sa a robiť viac, preto sa aj tak nazýva sobotná cesta. Niektorí sa domnievajú, že Pánovo nanebovstúpenie sa udialo v sobotu a preto sa nechceli prehrešiť.  Keď sa apoštoli vrátili, vystúpili do hornej siene, v ktorej sa zdržiavali s myronosičkami, matkou slova a cvičili sa v pôste a modlitbách a očakávali zoslanie Svätého Ducha, ako im bolo prisľúbené.

Kriste Bože, ktorý si sa v sláve vzniesol do nebies, zmiluj sa nad nami. Amen. 


Šiesta nedeľa po Pasche – o slepom

 

 

 

V tento deň, šiestu nedeľu po Pasche, oslavujeme (zázrak) nášho Pána Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý vykonal na slepom od narodenia skrze vodu, podobne ako aj (nedeľu) o Samaritánke a porazenom. Bolo to takto:

Keď Kristus hovoril so Židmi, a robil sa rovný Otcovi a povedal skôr ako bol Abrahám, Ja Som, oni zdvihli kamene a chceli ho kameňovať. On odtiaľ odišiel a našiel slepého od narodenia, ktorý nič nevidel a namiesto očí mal jamky. Keď ho Ježiš našiel, jeho učeníci, ktorí počuli o porazenom, ako mu povedal: „Hľa, ozdravel si, už nehreš!“, sa ho spýtali: „Kto zhrešil - on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?“, lebo hriech rodičov sa prejavoval na deťoch. Podľa istého epikurejského myslenia, duše, ktoré zhrešili neduchovne zostupovali do tiel. Ježiš poznajúc toto všetko, povedal: „Nie preto, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky, skrze mňa.“ Keď to povedal, napľul na zem, urobil blato a pomazal mu oči, poslal ho k nádrži Siloe a kázal umyť sa, aby ukázal, že on na počiatku vzal  do rúk hlinu a stvoril človeka. A aby ukázal, že Pánovo oko hľadí na človeka a dodáva mu duševnej sily, nepomazal ho vodou ale slinou. A potom bude zjavné, že toto uzdravenie pochádza zo slín a umytia sa v nádrži. Keď mu kázal umyť sa v nádrži, ukázal, že vyliečenie nepochádza zo zeme a blata. Poslal ho do Siloe, aby mnohí dosvedčili, že dosiahol vyliečenie. Niektorí hovoria, že vyrobené blato spôsobilo v očiach zdanie, že vidí. Siloe, čo sa vysvetľuje ako poslaný, bola nádrž v Jeruzaleme. Za Ezechiáša, keď vojaci obsadili Jeruzalem, znížil sa objem Siloe, lebo odtiaľ vytekala voda. Boli vykopané predné nádrže a opravené trhliny, aby sa voda udržala. A keď tam bol niekto poslaný na slovo proroka Izaiáša, voda znova vyvierala a dala sa čerpať. A ak chcel nejaký vojak načerpať vodu pramene vody sa udržali ako predtým.

Tak urobil aj Kristus, ako Bohom poslaný, keď tam poslal slepého a znova zjavil svetlo. Niektorí sa nazdávajú, keďže Siloe sa vysvetľuje ako poslaný, že slepec bol poslaný Kristom. Keď sa slepý umyl, na vlastné oči videl, nie nejakou nevysloviteľnou silou alebo tajomstvom.  Susedia a jeho známi, ktorí ho dobre poznali, boli užasnutí. On ale tvrdil, že predtým bol slepý a po tom, čo prosil o zrak, vidí, a vyznával, že ho Ježiš uzdravil. Keď farizeji počuli o preslávnom zázraku, znova boli pohanení, lebo nezachovával sobotu, bola totiž sobota, keď sa stal tento zázrak na slepom. Niektorí z tých, čo tam boli, ho chceli ukrižovať, pretože tvrdili, že nie je od Boha, keďže nezachovával sobotu, iní tvrdili, že je od Boha. Preto sa spýtali slepého, keďže, jeho uzdravil: „Čo hovoríš o ňom ty?“ On vyznal: „Je prorok,“ lebo bol z nich najčestnejší. Oni znova neverili, že Kristus vrátil zrak slepému, preto zavolali jeho rodičov, pretože neverili susedom, lebo ho chceli kryť. Jeho rodičia, keďže sa báli, aby neboli vylúčení zo synagógy, povedali, aby sa spýtali jeho, lebo má svoje roky. Oni znova povedali slepému: „Vzdaj Bohu slávu, lebo od neho pochádza uzdravenie a nie od Krista, lebo je hriešny, lebo porušuje sobotu. Ale on chcel ukázať na zázrak a povedal: „Či je Boh, neviem, ale jedno viem, že som bol slepý a teraz vidím. Oni sa ho znova opýtali: „Ako ti otvoril oči?“ On znepokojený povedal, že ak by nebol od Boha, neurobil by taký zázrak. A ako predtým bol vysmiaty a obvinený, že je jeho učeníkom a on znova povedal: „Nikto ešte neotvoril oči slepému od narodenia.“ Lebo aj iní boli uzdravení, ale nikdy nie slepý od narodenia. Oni sa mu vysmiali a vyhnali ho zo synagógy. Po tom ho našiel Kristus a spýtal sa ho: „Ty veríš v Božieho Syna?” On vravel: „A kto je to?” Ježiš mu povedal: „Už si ho videl - a je to ten, čo sa rozpráva s tebou, pretože predtým ho nevidel, lebo bol slepý.” Poklonil sa mu a stal sa jeho učeníkom a ohlasoval dobročinnosť.

Toto bolo povedané na výchovu: aj na tomto svete žijú (duchovne) slepí ľudia, ktorí dočasne počas života na zemi, nenachádzajú Krista a prichádzajú ako Židia. (Kristus) prechádzajúc prichádza, pľuje na zem a vytvoriac blato pomazáva ich oči. Prichádza ako kvapka na zem a vteľuje sa od svätej Panny. Potom dáva božský krst, čo je Siloe. Preto kresťania z rôznych národov dôverujú Kristovi, bývajú prenasledovaní, vydávajú svedectvo, a potom sú od neho oslávení.

Pre svoje nesmierne milosrdenstvo, Darca svetla, Kriste, bože náš, zmiluj sa nad nami a spas nás. Amen.

 

Piata nedeľa po Pasche – o Samaritánke.

 

 

V tento deň, piatu nedeľu po Pasche, oslavujeme sviatok Samaritánky, pretože vtedy Kristus sa zjavil ako Mesiáš, čo znamená Kristus [alebo Pomazaný], lebo mesa u Židov znamená olej. Stalo sa to v prostrednom týždni Päťdesiatnice. A ako v predchádzajúcu nedeľu vykonal zázrak v nádrži, tak teraz nad Jakubovou studňou, hovoril Kristus so ženou. Túto studňu sám Jakub kúpil a daroval svojmu synovi Jozefovi. Osobitne to bolo miesto blízko vrchu Shomeron, lebo samaritáni obývali mnohé vrchy. Kristus prichádza do Sycharu, ktorý kedysi obýval Jakub so svojou dcérou Dinou a synmi, chorejcom Sichemom, Hemorovým synom, ktorý s ňou ležal a znásilnil ju. Odvtedy boli jej bratia veľmi podráždení a žiarlili, nečakane vošli do mesta, všetkých spolu zabili, aj toho Sichema aj jeho otca Hemora. Jakub tam zostal a vykopal nasledujúcu studňu. Tento vrch ale neobývali Samaritáni, ale Izraeliti tu počas panovania Fakeiáša konali modloslužbu, a preto sa dostali do prvého a druhého zajatia Asýrčanov a platili im daň. Počas kraľovania Osého sa pripájajú k Etiópii, čo keď uvidel asýrsky kráľ, presídlil ich do Babylonu. Na tomto mieste kázal žiť rozličným národom, ale Boh na tie národy poslal levy. Keď to znova videl asýrsky kráľ, poslal tam židovských kňazov, aby prijali Božie zákony a oni skoro zanechali modly. Jedni prijali päť kníh Mojžišových ale odmietli prorokov a ostatné písma. Oni sa nazývajú Samaritánmi, podľa vrchu Shomeron [Gerazim]. Ako poloviční Židia, boli nenávidení Židmi, ktorí sa vrátili zo zajatia, nejedli s nimi a považovali ich za nečistých. Preto aj Samaritánka veľakrát nazývala učiteľom, lebo zmýšľala ako ostatní.

Pán prichádza do mesta Sychar a unavený z cesty si tu sadá o dvanástej hodine dňa. Nejaká žena prichádza z mesta, aby načerpala vodu a keď učeníci odišli nakúpiť niečo na jedenie, Ježiš si pýta vodu. Ona, poznajúc ho podľa prízvuku a odevu, jeho prosbu neprijíma. On ju vedie a do srdca jej prináša duchovnú vodu, ktorá sa ukazuje čistejšia a hojnejšia, podobajúca sa duchu a večnému ohňu. Žena mu povedala, že nemôže mať takú vodu, lebo nemá vedro a aj studňa je hlboká. Potom preniesla slovo aj na praotca Jakuba, ktorý vykopal túto studňu, aby z nej pil on aj jeho ovce, predložiac tu bohatý prameň a nevyhnutnú studňu.  Kristus sa ale nerobil väčším ako Jakub, aby nevyľakal ženu, ale hovoril o vode, z ktorej keď bude piť, nikdy nebude žízniť.  Žena si poprosila takej vody, on jej povedal, aby priniesla svojho muža. Ona odpovedala, že nemá muža. On, vediac všetko, povedal: „Správne si povedala, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, šiesteho, nie je tvoj muž. Niektorí považujú piatich mužov za päť kníh Mojžišových, ktoré prijali Samaritáni a šiesteho Kristove slová, ktoré ešte neboli (povedané), pretože nebola vyliata milosť (Svätého Ducha). Iní päť zákonov daných Bohom: v raji, po vyhnaní, Noemu, Abrahámovi a Mojžišovi. Šiesty evanjelium, ktoré ešte nemala. Hovoria tiež, že aj podľa piatich zmyslov. Žena mu odpovedala, nazvúc ho prorokom. Potom sa ho spýtala na vrch, na ktorom sa treba klaňať, či na vrchu Gerazim alebo v Jeruzaleme. Samaritáni si nemysleli, že Boh nemôže byť všadeprítomný, ale prebýva iba tam, kde sa mu klaňajú, ako zjavil na vrchu Gerazim, keď tam dal svoje požehnanie. Alebo keďže tam Abrahám postavil prvý oltár Bohu, ako znova hovoria Židia, v Jeruzaleme sa treba klaňať jedinému Bohu. Preto sa tam odvtedy zhromažďujú vo sviatok. Ježiš odpovedal, že spása sveta je zo Židov a Boh je duch, a tí, čo sa mu klaňajú, sa nemajú klaňať obetami, ale v duchu a pravde, lebo jediného Boha poznajú jedine vo Svätom Duchu a Synovi, lebo On je pravda. Žena znova povedala: „Z písma viem, že príde Mesiáš zvaný Kristus.“ Ježiš odpovedal: „To som ja, čo sa  rozprávam s tebou.” Samaritáni vedeli o Mesiášovi z Mojžišových kníh, osobitne stadiaľ: „Proroka vám vzbudí Pán váš Boh, z vašich bratov.“

Keď sa rozhovor končil, prišli učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou a prosili ho, aby jedol, lebo bol unavený a bolo horúco. Ale on hovoril o večnom pokrme, ktorý zjaví spásu ľuďom a pošle ich žať, na čom nepracovali. 

Keď žena prišla do mesta a povedala všetko o sebe, čo jej Ježiš povedal, všetci sa divili a uveriac prišli ku Kristovi a prosili ho, aby zostal u nich a uprosili ho na dva dni. A urobil tam ešte množstvo zázrakov, o ktorých sa nepíše v evanjeliu. Toto je Samaritánka, ktorá dostala od Krista meno Fotínia a bola ovenčená vencom mučeníctva pri cisárovi Nerovi so svojimi siedmimi synmi, po mnohých utláčaniach a trhaniach, odrezaní prsníkov, rozdrvení prstov, pichaní tenkých pier pod nechty, pití olova a iných nespočítateľných múk a nakoniec priviazaniu k dvom ďatľovníkom a roztrhaní.

Je potrebné tiež vedieť, že hrdlo, alebo ústie, tejto studne odtiaľ  slávnostne preniesol cisár Justinián a uložil vo veľkom chráme Božej múdrosti. Spolu s kameňom na ktorom sedel Kristus pri rozhovore so Samaritánkou oba prebývajú až doteraz na ľavej strane chrámu pri vchode, uzdravujú každú chorobu, horúčku od tých, ktorí sa ich dotknú a  trpiacich trasľavosťou, očisťuje a vyháňa čary.

Na príhovor tvojej mučenice Fotínie, Kriste, Bože náš, zmiluj sa nad nami. Amen.

 

Štvrtá nedeľa po Pasche – o porazenom.

 

 

 

V tento deň, tretiu nedeľu po Pasche, konáme pamiatku na porazeného a takto oslavujeme zázrak nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista. Nachádza sa to tu preto, lebo to Kristus vykonal v čase židovskej Päťdesiatnice. Vošiel do Jeruzalema na sviatok a nachádzal sa v piatej vybudovanej nádrži, ktorú postavil Šalamún, ktorá sa nazývala aj Ovčia, lebo sa tam umývali ovce, ktoré boli obetované vo svätyni. Keď anjel raz za rok rozvíril vodu, bol uzdravený prvý, kto do nej vošiel. Našiel tam človeka, ktorý bol 38 rokov na lôžku chorý, ktorého nemal kto spustiť do nádrže a od ktorého sa môžeme učiť, aké je očakávanie a utrpenie. Tak ako bol krst daný na očistenie od každého hriechu, tak Boh v Starom zákone skrze vodu urobil tento zázrak, aby to bolo prijímané. K tomuto porazenému, ktorého niektorí nazývajú Jairom, prichádza Ježiš a vypytuje sa ho. On mu  predkladá svoju vlastnú nemožnosť. A Ježiš, keď videl toľkú nemožnosť povedal: „Vezmi si lôžko a choď!“ A on ozdravel. Vzal na ramená lôžko, aby sa to nepovažovalo za vidinu a niesol ho domov. Ale pretože bola sobota, Židia mu bránili chodiť. Uzdravený im predložil, že mu prikázal v sobotu chodiť, ale nevedel, kto to je, lebo Ježiš, ako hovorí (evanjelista),  sa skryl pred zhromaždeným národom.

Po tom všetkom ho Ježiš našiel vo svätyni a povedal mu: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie.” Niektorí hovoria, že mal Kristovi podať dôkaz, že odkedy stál pred veľkňazom Kajfášom, odvtedy je mučený večný ohňom nie 38 rokov, ale stále. Porazený našiel uzdravenie nielen z hriechov, ale aj bytostných neduhov, ľahostajnosti a mnohých iných (ochorení). Keď uzdravený pochopil, že Ježiš h uzdravil, išiel sa ukázať Židom. Oni boli nahnevaní a chceli ho zabiť, lebo porušil sobotu. On im povedal, že slobodno aj v sobotu robiť dobre a on sám to robí, lebo je rovný Otcovi a ako Otec robí, tak aj on.

Je potrebné vedieť, že tento porazený je odlišný od ochrnutého u Matúša. Toto sa udialo v chráme pred zrakmi ľudí a počul: „odpúšťajú sa ti hriechy.“ Udialo sa to pri vchode od chrámu a (postihnutý) nemal človeka, ako hovorí evanjelium, a vzal si lôžko ako tamten. Oslavujeme to teraz, lebo sa to stalo v čase Päťdesiatnice, tak ako aj (udalosti) so Samaritánkou a slepým. Tomáša a myronosičky oslavujeme, aby sme uverili vo vzkriesenie z mŕtvych, ostatné do nanebovstúpenia pretože sa udiali  rozlične medzi Židmi a v krátkosti to spomína Ján.

 Pre svoje nevysloviteľné milosrdenstvo Kriste, bože náš, zmiluj sa nad nami. Amen.

 

Tretia nedeľa po Pasche – o myronosičkách.

 

 

 

V tento deň, tretiu nedeľu po Pasche, slávime sviatok svätých žien myronosičiek. Tiež aj pamiatku Jozefa z Arimatey, ktorý bol jeden zo sedemdesiatich učeníkov, ale tajný. S nimi aj nočného učeníka Nikodéma, ktorý sa stal učeníkom po tom ako bol vo veľrade. Tieto ženy sú prvými a neklamnými svedkami zmŕtvychvstania a Jozef a Nikodém pochovania, ako nám obsažne a pravdivo píšu dogmaty. Zakrátko bol Nikodém vyhnaný zo synagógy, lebo nesúhlasil s učením Židov. Jozef po tom čo pochoval Pánovo telo bol Židmi hodený do priepasti, ale Božou mocou bol odtiaľ uchvátený a odišiel do svojej vlasti do Arimatey. Vzkriesený Kristus, držiaci okovy, sa mu zjavil a ukázal mu väčšiu slávu vzkriesenia. Mnohí zo židovských stráži nemohli mlčať o tajomstve, ale s odvahou všetko čo sa stalo ohlasovali. Hovorí sa, že Nikodém po Kristovom utrpení, si ako prvý zo všetkých, uvedomil vzkriesenie a ohlasoval všetkým čo sú v synagóge, rozhodnutia Židov a všetko čo videl. A preto, ako sme povedali, ako neklamní svedkovia pochovania spolu so ženami, ktoré videli (anjela) vzkriesenie ohlasujú. A po prvom Tomášovom uverení, ako bolo učinené, po ôsmych dňoch, hovoria, príde radostná zvesť. Ženy to videli prvé a zvestovali to učeníkom.

Patrilo sa, aby najprv do hriechu padnutému rodu [rozumej ženu], ktorý zdedil kliatbu, aby jemu prvému bolo viditeľné vzkriesenie a radosť počula, tá ktorá najprv počula: „v bolestiach budeš rodiť deti.“

Myronosičkami boli nazvané kvôli tomu, že nasledujúci deň po Pasche; lebo veľký deň bola tá sobota;  sa ponáhľali, aby podľa židovského zvyku Pánovo telo, keď Jozef a Nikodém pochovali, pomazali myrom, aloou a myrhou a obvinúc do plachiet nechali uložiť do hrobu. Pretože mali takú horlivú lásku ku Kristovi, kúpili drahocenné myro a prišli v noci. Spoločne a zo strachu pred Židmi prišli nadránom, ako to bolo zvykom, aby ho oplakávali a pomazali a keď prišli videli rôzne úkazy, dvoch bieloskvúcich sa anjelov vo vnútri hrobu a na kameni sedieť druhého a po tom všetkom videli Krista a poklonili sa mu. Magdaléna si myslela, že je to záhradník a preto sa ho pýtala. Bolo viacero myronosičiek, ale spomíname si len na tie, o ktorých píšu evanjelisti, ostatné vynechávame. Boli to tieto:

Prvá medzi všetkými Mária Magdaléna, z ktorej Kristus vyhnal sedem zlých duchov. Tá po Kristovom nanebovstúpení prišla do Ríma, kde obvinila Piláta a veľkňazov že predali Ježiša smrti a novým slovom cisárovi Tibériovi zvestovala Krista Spasiteľa. Potom zomrela v Efeze a bola pochovaná Jánom Teológom a Levom IV. Múdrym prenesená do Konštantínopolu. Druhou je Salome, dcéra Jozefa Snúbenca, ktorá sa volala ako jej matka a mala za muža Zebedeja. Od nej pochádzajú evanjelista Ján a Jakub. Jozef mal štyroch synov: Jakuba, nazývaného menším, Jozesa, Šimona a Júdu a tri dcéry: Ester, Tamar a Salome Zebedejovu. Keď v evanjeliu niekedy počujeme o Márii, matke Jakuba Mladšieho a Jozesa, považujme ju za Bohorodičku, lebo Bohorodička sa pokladala za matku Jozefových detí, a sesternicu Kristovho evanjelistu Jána. Tretia je Jana, žena Chúzu, ktorý bol správca a staviteľ v Herodesovom dome. Štvrtá a piata sú Mária a Marta, lazárove sestry. Šiesta je Mária Kleopasova. Siedma je Zuzana a mnohé iné, ako píše božský Lukáš, ktoré vypomáhali Kristovi a jeho učeníkom, zo svojich prostriedkov.

Tieto všetky zvestovali vzkriesenie a zanechali nám mnohé dogmy, aby sme verili a pravdivo sa utvrdzovali o Kristovom vzkriesení. Po Tomášovi aj ich sviatok prijala Kristova cirkev, lebo oni prvé videli vzkrieseného Krista a všetkým zvestovali spasiteľné posolstvo a po nanebovstúpení prežili život, ako sa patrí na ženy, Kristove učeníčky.

Na príhovor svätých myronosičiek, Bože, zmiluj sa nad nami. 

 

NEDEĽA SVÄTÉHO APOŠTOLA TOMÁŠA, teda NEDEĽA ANTIPASCHY

 

 

 

 

 

V tento deň, druhú nedeľu po Pasche, slávime obnovenie Kristovho vzkriesenia a ohmatanie apoštola Tomáša. Obnovenie kvôli obdivuhodnému starému zvyku: Rok obkolesujúci ten deň, keď sa toto všetko stalo, slávili (Židia) každoročnú pamiatku, aby nezabudli na veľké diela, ktoré sa stali. Odtiaľ keď Židia slávili prvú Paschu v Gilgale, obnovovali prechod cez Červené more. Odtiaľ obnovili stánok stretávania a mali ho vo veľkej úcte. Odtiaľ Dávidovo kráľovstvo a ostatné, aby som po každom nehovoril: nakoľko skutočne najväčšie od všetkých vecí, ktoré v živote máme, a nad každé pomyslenie, je Pánovo vzkriesenie. Preto nie stále toto slávime a obnovujeme, ale vždy po ôsmom dni. Preto nasledujúca nedeľa, ktorá je naozaj prvým aj ôsmym dňom,  je to skutočne prvé obnovenie. Ôsmy (deň), lebo je skutočne ôsmy od Paschy, prvý preto, že je počiatkom ostatných (dní). A ôsmy znova preto, lebo zobrazuje nekonečný oný deň v budúcom veku, ktorý bude prvý a nekonečný, nerozdelený nocou. Toľko o obnovení a tak teraz o tomášovi: Keď sa Kristus v deň, keď vstal z mŕtvych, zjavil neskôr učeníkom, ktorí boli spolu zhromaždení zo strachu pred Židmi, nebol Tomáš s nimi. Keď potom prišiel k učeníkom, ktorí videli Kristov príchod, neveril im, ako jediný z dvanástich, že ho videli vzkrieseného, a už vôbec nie, že Pán vstal z mŕtvych. Boh, ktorý chce dobro pre každého a stará sa, aby v budúcnosti viacerí uverili počkal osem dní, aby pohnutý svojou láskou všetkým neveriacim zvestoval vieru vo vzkriesenie. Znova prišiel cez zatvorené dvere ako predtým, keď tam bol už aj Tomáš, vošiel, povedal „Pokoj vám,“ pristúpil k Tomášovi a povedal: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Uveril si pretože nielenže si videl, ale aj hmatom si si spomenul. Keď to hovoril učeníkom povedal mu: „Vlož svoju ruku do môjho boku!“ Ukázal mu tak širokú ranu, ktorá bola v boku, že do nej mohol vložiť ruku. Tomáš opatrne preskúmal a skúmajúc uveril. Keď to videl a preskúmal uvoľnil sa, aj keď samozrejme (Ježiš bol) v neporušiteľnom a zbožštenom tele a za posilnenie (viery) povedal: „Pán môj a Boh môj.“ Alebo kvôli skutočnému telu, alebo kvôli skutočnému božstvu. Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blažení tí, čo nevideli, a uverili.” Tomáš, nazývaný Dvojča, lebo sa narodil druhý, alebo pretože sa presvedčil o zmŕtvychvstaní, alebo pretože už od narodenia mal oslepené dve prsty na pravej ruke, a to prostredník a ukazovák, hádam niekto by povedal, že sa nimi mal presvedčiť a preskúmať. Iní hovoria, že zaiste preto, lebo Tomáš sa vykladá ako Dvojča. Toto bolo Ježišovo druhé zjavenie. Tretie bolo pri Tiberiadskom mori na rybolove kedy aj prijal pokrm, a sám naplnený božským ohňom spoľahlivejšie predložil zmŕtvychvstanie. Potom sa zjavil v Emauzy. Piatykrát sa zjavil v Galiley a ako hovoria jedenásti, dokiaľ nevystúpil na nebesia urobil pred učeníkmi po zmŕtvychvstaní ešte veľa predivných znamení a mnohým sa ukázal. Toto všetko zanechali evanjelisti napísané, pretože by nebolo možné mnohým na svete žijúcim ľuďom počuť, aké veľmi predivné veci sú to. 

Na príhovor tvojho apoštola Tomáša, Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nad nami.

 

Svätá a veľká nedeľa Paschy

 

 

                                                                     

Vo svätú a veľkú nedeľu Paschy slávime samo životprinášajúce vzkriesenie Pána Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista, ktoré tiež nazývame Paschou, hebrejským jazykom nazývanú Prechod. Lebo toto je deň, keď Boh z nebytia k začiatku priviedol svet. V ten deň previedol Izraelský ľud cez Červené more a vytrhol ich z faraónových rúk. V ten deň tiež zostúpil z nebies do lona Panny a usídlil sa v ňom. A teraz z pokladu podsvetia všetko ľudské bytie vytrhol, vyviedol do nebies a priviedol k prvotnej dôstojnosti neporušiteľnosti. Keď zostúpil do podsvetia, nevzkriesil všetkých, ale iba tých, ktorí v neho verili; duše svätých, ktoré boli od vekov držané v podsvetí vyslobodil a všetkým dal vystúpiť do nebies. Preto sa prirodzene radujúc so svetlosťou slávime vzkriesenie, zobrazujúc radosť, ktorou sa skrze Božie milosrdenstvo naše bytie obohatilo, taktiež zničenie nepriateľstva a zjednotenie s Bohom a samými anjelmi  robiac zvyčajné pobozkanie.

Pánovo vzkriesenie  sa uskutočnilo takto: Vojaci strážili hrob. O polnoci nastalo zemetrasenie, lebo zostúpil anjel a odvalil kameň od vchodu do hrobu. Stráže od úžasu pobehovali. Ženy prišli neskoro v sobotu, tak akoby v sobotňajšiu polnoc. Najskôr bolo vzkriesenie zjavené Božej Matke, ktorá sedela priamo oproti hrobu s Máriou Magdalénou, ako hovorí Matúš. Ale aby sa vzkriesenie neprisvojovalo Matke, evanjelista hovorí: Najprv sa zjavil Márii Magdaléne. Ona sa naklonila dovnútra, aby videla miesto, kde uložili Pána a videla aj na kameni anjela, ktorý zvestoval Pánovo zmŕtvychvstanie:  „Vstal ako povedal. Niet ho tu. Hľa miesto, kde ho uložili.“ Keď to počuli, ponáhľali sa k horlivejším učeníkom, prišli k Petrovi a Jánovi a zvestovali im zmŕtvychvstanie. Keď sa vracali s druhou Máriou, stretol ich Kristus a povedal im: „Radujte sa!“ Patrilo sa, aby rod (rozumej žena), ktorý najprv počul: „V bolestiach budeš rodiť deti,“ potom začul aj „Radujte sa.“ Oni s láskou pristúpili a opatrne sa dotkli jeho prečistých nôh, chcejúc to pochopiť. Keď apoštoli dobehli k hrobu, Ján len čo vstúpil do hrobu, odišiel. Peter vošiel dovnútra a preskúmal plachty a šatku dotýkajúc sa ich. Ráno Mária Magdaléna prišla znova k hrobu s inými ženami, ktoré vidiac chceli opatrne uveriť. Stáli vonku a plakali a keď vošli do hrobu uvideli dvoch anjelov, žiariacich belosťou a keď sa k nim približovali povedali: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš? Hľadáte ukrižovaného Ježiša Nazaretského? Niet ho tu, vstal z mŕtvych!“ A znova s úžasom vstali a uzreli Pána. Keď sa obzrela späť videla stojaceho Ježiša, mysliac si že to je záhradník (pretože hrob bol v záhrade) a povedala mu: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.” Keď sa Spasiteľ otočil k anjelom, oslovil Máriu Magdalénu. Ona, počujúc sladký  Ježišov hlas sa ho chcela dotknúť. On jej povedal: „Nedotýkaj sa ma, veď som ešte nevystúpil k svojmu Otcovi; ako sa domnievaš, že som človek (v ľudskom tele), ale choď k mojim bratom a povedz im, čo si počula a videla. A tak aj Magdaléna urobila. Na svitajúci deň bola znova s ostatnými pri hrobe. Spolu s Janou a Salome prišli, keď vychádzalo slnko. A jednoducho hovorili, čo znamená príchod rôznych žien k hrobu, medzi nimi aj Bohorodičky. To bola ona, ktorá zvestovala Márii Jozesovej radostnú zvesť. Tento Jozes bol Jozefovým synom. Nebolo potvrdené, kedy vstal Pán. Niektorí hovorili, že počas prvého kikiríkania kohúta, druhí keď nastalo zemetrasenie a iní rôzne. Keď sa to odohralo, niektorí zo stráže prišli a zvestovali veľkňazom, čo sa stalo. Oni ich podplatili striebornými mincami, aby vraveli, že jeho učeníci prišli v noci a ukradli ho. Večer nasledujúceho dňa, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení spolu a dvere boli zatvorené, vošiel k nim Ježiš v tele, ktoré nepodlieha rozkladu, a pozdravil ich: „Pokoj vám!“ Keď ho oni videli veľmi sa zaradovali a dýchnutím prijali Presvätého Ducha. Ako nastalo zmŕtvychvstanie po troch dňoch? Vedz že: Štvrtok večer a svitanie piatkového dňa Židia počítajú ako jeden deň. Piatková noc a celá sobota, druhé svitanie. Znova sobotná noc a nedeľný deň od začiatku sa prijíma ako tretie svitanie – to je tretí deň. Alebo takto: V piatok o deviatej hodine bol Kristus ukrižovaný. Taktiež od dvanástej hodiny do tretej hodiny nastal tma. Toto rozumieme ako noc, teda od deviatej do tretej hodiny jedno svitanie. Taktiež znova po tme, znova piatkový deň a noc je druhé svitanie. Sobotný deň a jej noc, to je tretie svitanie, podľa toho, ako hovorí evanjelista: Za úsvitu prvého dňa. Ako v tretí (deň) nám Spasiteľ prisľúbil preukázať milosť, skoršie vykonal dobrodenie. Preto nech mu je sláva a vďaka na veky vekov. Amen.