Gréckokatolícka farnosť Sečovská Polianka

Kristus  Kráľ

    Všetci poznáme históriu starozákonných Izraelitov. Boli vyvoleným národom, vlastníctvom Boha; Boh bol ich Kráľom. On nad nimi vládol, on ich ochraňoval, viedol. A tak Izraelský národ nepotreboval, aby mu vládol človek. Nepotreboval „úrad” kráľa. Až raz, keď viera a odovzdanosť ľudu pravému Bohu ochabla, prišli starší Izraela za prorokom Samuelom a hovorili: „...ustanov nám kráľa, nech panuje nad nami, ako je to u všetkých národov!“ (1Sam 8, 6). Samuel sa usiloval priviesť ich späť k úcte a poslušnosti Bohu. Starší sa však nedali prehovoriť, a Samuel predniesol ich prosbu Bohu. Dostal odpoveď: „Vypočuj hlas ľudu... opovrhli mnou, aby som už nekraľoval nad nimi.” (1Sam 8, 7). A Boh prikázal, aby im ustanovil kráľa. Podľa Božieho výberu sa ním stal Benjamínec  Šaul. Šaul však nekráčal cestou, ktorú mu určil Pán, a tak Samuel pomazal za kráľa mladíka z Betlehemu – Dávida (porov. 1Sam 16, 1 – 15).

     V histórii izraelských kráľov by sme mohli pokračovať, ale to nie je pre túto chvíľu dôležité.V čase náboženskej reformy kráľa Joziáša sa do knihy Deuteronómium dostali slová o tom, aký má byť kráľ Izraela: Keď nastúpi na kráľovský trón, nech si odpíše tento druhozákon od knihy podľa vzoru, ktorý si zadováži od kňazov kmeňa Léviho. Nech ho má pri sebe a nech z neho číta po všetky dni svojho života, aby sa naučil báť sa Pána, svojho Boha, a zachovávať všetky slová tohto zákona a všetky tieto príkazy (Dt 17, 18 – 19).To, že tieto slová izraelskí králi vždy nedodržali, môžeme sledovať na vládnutí jednotlivých kráľov. Nedostatky, ktoré mali, boli často dôvodom nespokojnosti nielen ľudí, ale i Boha. Začal sa vytvárať obraz kráľa, ktorý bude iný ako králi Božieho ľudu. Kráľ, ktorý bude nielen sám dokonalý, ale dokonalé bude i jeho kráľovstvo. Takýto obraz nachádzame u proroka Daniela, ktorý hovorí o Synovi človeka. On založí kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja (prefácia na sviatok Krista Kráľa). Jemu budú slúžiť všetky národy, kmene a jazyky. Jeho vláda je večná, nikdy nezanikne a jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené. (1. čít. na sviatok, Dan 7, 13 – 14).Takéto kráľovstvo nemôže existovať z ľudskej moci. V knihe proroka Daniela čítame aj o inom kráľovstve. Symbolizujú ho tri zvieratá – lev, medveď, leopard – vychádzajú z mora, symbolu zla a strachu. Zvieratá sa chcú stať pánmi sveta, chcú ho ovládnuť. Tri zvieratá symbolizujú kráľovstvá, ktoré prenasledovali a škodili Božiemu ľudu: Babylon, Perzia, Grécko a Rím. Obraz pokračuje príchodom niekoho, kto je v opozícii k týmto pozemským kráľovstvám. Pravý kráľ prichádza v nebeských oblakoch. Postava nie je bližšie opísaná, má sa však ujať vlády vo svete. To, čo nedosiahli zvieratá (mocnosti), je darované Synovi človeka. On dostáva prisľúbenie, že jeho vláda, kráľovstvo, sa nikdy neskončí. Všetky tieto obrazy poukazujú na Mesiáša, ktorý príde v plnosti času. Nie sme vydaní napospas mocnostiam temnoty a zla. Posledné slovo má Boh, ktorý nedovolí, aby ľud podľahol týmto mocnostiam. V Kristovi, Kráľovi kráľov, je porazené všetko zlo. Slávnosť Krista Kráľa zaviedol pápež Pius XI. v roku 1925, aby predstavil vládcom sveta kresťanskú protiváhu Cirkvi. Vybral z kresťanského učenia to, čo sa už skôr slávilo: Vianoce a Zjavenie Pána, keď sa nám narodil Kráľ, i Veľkú Noc, keď bol Ježiš ako židovský kráľ obžalovaný pred Pilátom.Svet sa od zavedenia sviatku zmenil, ale odkaz sviatku zostal: Kristus síce kraľuje nad celým svetom, ale jeho vláda je úplne iná, ako vláda mocných tohto sveta. Tak ako bol sviatok odkazom pre svetských vládcov vtedajšieho sveta, aby si nezakladali na svojej moci, lebo je tu niekto Väčší, tak hovorí aj súčasným vládcom: vaša moc vám bola daná zhora, užívajte ju tak, aby vám nebola odňatá, ako sa to stalo Šaulovi. Vodcovstvo je služba celku, a Boh si na túto službu vždy vyvolí schopných ľudí, ktorí mu budú verní, ktorí ho hľadajú a milujú. Sviatok je zároveň výzvou pre tých, čo sú vedení, aby boli pomocníkmi svojim predstaveným skutkami a modlitbami. To pravé kráľovstvo nie je z tohto sveta, ale nezabúdajme, že niečo z Kristovho kráľovstva sa dá prežiť už tu na zemi. Kristus vládne tam, kde neplatí zákon: ber, využi a odhoď, ale kde sa dodržiava prikázanie lásky; kde nie je stres, netrpezlivosť, ale kde vládne pokoj; nie tam, kde je nezáujem o iných, ale kde majú ľudia k sebe blízko. Keď pápež Pius XI. zaviedol tento sviatok, vhodne tak zavŕšil Jubilejný rok 1925. Sviatok má hlásať svetu, že Kristovo kráľovstvo majú ochotne uznať národy i jednotlivci. Pápež nariadil, aby sa v tento deň konalo zasvätenie celého ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Tento sviatok sa najskôr slávil v poslednú októbrovú nedeľu. Po reforme liturgického kalendára dostal miesto na konci cezročného obdobia, teda na konci liturgického roku. Tým sa vyzdvihuje aj jeho eschatologický charakter (gr. eschaton – týkajúci sa posledných vecí a udalostí).